Toto nie je úvod do filozofie (pun intended :))
Na slovenskom a českom trhu detskej literatúry každý rok vychádzajú nové popularizačné publikácie, ktoré majú uviesť malých čitateľov do vedeckého myslenia. Mnohé z nich vychádzajú z vrodenej detskej túžby objavovať, rozoberať, naťahovať, prederavovať, miešať, presýpať, prelievať... a k takýmto jednoduchým fyzikálnym pokusom len pridávajú nadstavbu v podobe vedeckých vysvetlení (napr. olej pláva na vode, pretože má nižšiu hustotu).
Švédska spisovateľka Eva Susso sa rozhodla postupovať analogicky, teda postaviť knihu Všetci sa pýtajú prečo na prieniku medzi detským myslením a veľkými filozofickými dielami, a to je naozaj originálny projekt. Pokiaľ viem, podobný titul je len jeden, vypredaná Knižka otázok od (ďalších severanov) Josteina Gaardera a Akina Düzakina. Je to teda celkom iný prístup, ako býva zvykom pri bežných úvodoch do filozofie (Komiksová filosofie), ktoré sa len snažia čo najviac zjednodušiť myšlienky veľkých mysliteľov. Sofiin svet je do istej miery kombináciou oboch prístupov.
Aký veľký je ten spomínaný prienik medzi (v dobrom zmysle) naivným detským uvažovaním, nepoškvrneným spoločenskými stereotypmi, a myšlienkovými postupmi najinteligentnejších ľudí v dejinách? Inými slovami, kam čitateľa táto kniha zavedie? Odpoveď je, samozrejme, že je to individuálne. Všetci sa pýtajú prečo treba skôr vnímať ako podklad, odrazový mostík k niečomu zaujímavému, pričom všetku nadprácu musí urobiť vnímavý rodič, ktorý dieťa textom sprevádza. To je pri tomto titule nevyhnutnosť. Dať ho dieťaťu do rúk na samostatné čítanie znamená zabiť plodnú debatu, ktorá je jeho cieľom.
Na to, aby ste z tejto publikácie vyžmýkali niečo naozaj obohacujúce, však určite nemusíte mať docentúru z filozofie. Moje deti (7 a 9 rokov) občas potrebovali trochu pomôcť (príkladmi z nášho života), aby sa dokázali vcítiť do myšlienok detských postáv z knihy a hlavne aby pochopili parafrázy výrokov vybraných filozofov. Tie sú kratučké, prístupné, bez odborných termínov a zvolené tak, aby ďalej rozvíjali uvažovanie detských postáv. A v tomto medzipriestore (aké dialektické :)) môže vznikať debata s čitateľmi.
Kierkegaard v tele prepelice: „Život pochopíme len spätne, no žiť ho musíme smerom vpred.“
Chlapček z ázijského veľkomesta napríklad rozmýšľa o smrti po tom, čo mu umrela stará mama:
„Pamätám si, aké to bolo predtým, spomínam na všetky tie príjemné spoločné chvíle, keď sme jedli koláčiky a rozprávali sa, iba ona a ja. Teraz je preč, ale na fotografiách zostala. Je zvláštne, že tu niekto je a zároveň nie je. Už ju nikdy nenavštívim. Nedozvie sa, ako sa mi darí. Aj ja raz umriem, ale na to teraz nechcem myslieť. Možno len nastane tma, možno to bude úplne inak. Raz odtiaľto musíme odísť. No zatiaľ ešte žijem.“
Kierkegaard s telom prepelice mu na to odpovedá: „Život pochopíme len spätne, no žiť ho musíme smerom vpred.“
Dievčatko pred panelákom sa s fenomenológom a existencialistom Heideggerom zamýšľa, čo to znamená byť sám sebou:
„Predstav si, že by si mohla vyjsť zo seba a na chvíľu sa stať niekým iným. Ja by som napríklad chcela vedieť, aké by bolo narodiť sa v USA, či by to bola väčšia zábava alebo skrátka iba iné než tu. Ale to sa nedá zistiť, lebo nech sa akokoľvek usilujem, ja budem vždy len ja. Aj keby som žila v inej krajine, ráno by som sa zobudila zase len ako ja. Stala som sa sebou, keď som sa narodila.“
Dievča pred polorozpadnutým domom skúma, odkiaľ sa berie zlo. Odkiaľ sa V NEJ nabralo zlo, keď spolu s ostatnými šikanovala iné dieťa. Na jej výhovorkách vidieť, ako ľahko sa človek pred výčitkami svedomia pohodlne ukryje za dav. Hannah Arendt k tomu dodáva: „Smutná pravda je, že najviac zla napáchajú ľudia, ktorí sa nevedia rozhodnúť, či chcú byť dobrí alebo zlí.“
Zakázané myšlienky a pocity
Vďaka tejto knihe sa deti môžu rozhovoriť nielen o komplikovaných a mätúcich, ale aj „zakázaných“ myšlienkach. Vždy je lepšie, keď ich deti dostanú von. Potom môžu s rodičmi hľadať príčiny:
„Prečo nie som dobrá na tých, ktorých mám rada? Radšej by som mala šteniatko než mladšiu sestru. Najhoršie je, keď všetci básnia, že je najkrajšia na celom svete. Nikto to však nepovie o mne. Ale minulý týždeň dostala moja sestrička vysokú horúčku a ja som sa o ňu chvíľku starala. Líca jej blčali ako horúce zemiaky, hlávku mala na mojich kolenách. Nenápadne som ju pobozkala a pomyslela som si, že nemôže za to, že na ňu žiarlim.“
Malí čitatelia sa cez nedokonalé postavy môžu na seba pozrieť ako do zrkadla aj vo chvíľach, na ktoré nie sú veľmi hrdé. Chlapček na zamrznutom jazere od hnevu a bezradnosti kope do ľadu, až kým ho nerozbolí noha. A riešenie je pritom také jednoduché: keď ho von nezavolali kamaráti, nič mu nebráni, aby ich zavolal on.
Eva Susso chce takto deťom ukázať, že „negatívne“ pocity a z nich vychádzajúce správanie (strach, hnev, bezmocnosť, nerozhodnosť, skratkovité konanie) sú normálne a bežné, musíme sa len snažiť s nimi vyrovnať a rozmýšľať, odkiaľ pramenia. Všetci sa pýtajú prečo má teda aj takýto psychologický rozmer.
Škandinávska temná estetika
Všetko v tejto knihe je podriadené jedinému cieľu: pomôcť deťom rozhovoriť sa o skrytých myšlienkach. Keď sa to podarí, do veľkej miery je to aj zásluha ilustrácií. Málokedy sa stáva, že textová a obrazová časť sú v takejto symbióze.
Švédka Anna Höglund získala najprestížnejšie ocenenia, aké ilustrátor detskej literatúry môže dostať, Astrid Lindgren Memorial aj Bologna Ragazzi, dvakrát ju poctili cenou Deutscher Jugendliteraturpreis. U nás jej vyšli knihy O tomto sa človek rozpráva len s králikmi (Knižná dielňa) a Vieš pískať, Johanna? (Verbarium; s textom Ulfa Starka).
Ak poznáte králikov, podobnú čudnú atmosféru má aj titul Všetci sa pýtajú prečo. Anna Höglund zobrazuje každodenné nudné veci a prostredie (monotónny sivý les, oplotenú terasu s lavičkou, rozpadnutý opustený dom, reklamami pokrytý obchod), ale nasvietené zvláštnym svetlom práve zapadnutého slnka vytvárajú poriadne pochmúrnu atmosféru. Väčšina scenérií pripomína polárnu noc, všetko sa odohráva v pološere – ťažko sa vyhnúť stereotypu o škandinávskej estetike temného a škaredého. Práve preto som si túto knižku vybrala k druhej nosnej téme Prečítaného leta 2022.
Do tejto estetiky zapadajú aj postavy premýšľajúcich detí: majú zámerne neproporčné telá, neprirodzené účesy, nezdravo vpadnuté líca. Ilustrátorka tak odmieta spoločenský tlak na dokonalý výzor (tak ako v O tomto sa človek rozpráva len s králikmi), ale je za tým aj jasný zámer narušiť automatickú konzumáciu obsahu, vyrušiť čitateľa z pasivity a prinútiť ho zamýšľať sa nad tým, čo vidí a číta.
Sokrates je krab, Hannah Arendt sova. Najhoršie dopadol Heidegger
Vrátim sa ešte k porovnaniu vedy a filozofie. Kým stereotypný obraz vedca ako bradatého pána v plášti už dávno neplatí, filozofov spoločnosť asi ešte stále vníma ako exotov odtrhnutých od reality – zrejme aj preto sú v knižke Všetci sa pýtajú prečo znázornení ako čudesné zvieratká, ktoré stoja kdesi v rohu, bokom od ľudí. Sokrates má telo kraba, Simone Weil je veverička, Martin Heidegger krysa, Hannah Arendt sova, Maurice Merleau-Ponty líška, Simone de Beauvoir mačka. Mimochodom, nie je náhoda, že väčšina filozofov v tomto výbere sú existencialisti a fenomenológovia či ich predchodcovia.
Ale filozofické, existenciálne momenty má občas každý z nás, aj preto kulisy premýšľajúcim postavám tvorí každodenné, dalo by sa povedať až škaredé prostredie: chodníky, cesty (aké symbolické! :)), paneláky, rozpadnuté domy.
Chyba v matrixe
Narúšať pasívnu a automatickú konzumáciu textu má aj poukazovanie na médium – podklad, na ktorom sú obrazy namaľované. Ilustrácie totiž vznikali v dvoch či viacerých vrstvách tak, aby bolo zreteľne viditeľné, kde sa tieto vrstvy prelínajú.
Miesta, kde sa vrstvy stretávajú, symbolizujú chybu v matrixe – chvíle, keď si vyberáme medzi červenou a modrou pilulkou – medzi tým, či zostaneme v realite, alebo sa odvážime do metareality, kde sa na život pozrieme z odstupu. Takéto chvíľky existenciálnej úzkosti má každý z nás a malé deti nie sú výnimkou. Všetci, čo počúvajú svojich potomkov naozaj pozorne, to veľmi dobre vedia.
Eva Sussová: Všetci sa pýtajú prečo
ilustrácie: Anna Höglundová
preklad: Katarína Motyková
vydal: Knižná dielňa, 2020
Recenziu pre Prečítané leto napísala Mira B. z blogu O detských knihách.
