Tajná záhrada

V týždni O oknách a dverách vám predstavíme knihu, ktorá si získava srdcia čitateľov už viac ako 100 rokov. O Tajnej záhrade píše Mirka Trippé.

Aké to asi je, stáť priamo pred zamknutými dverami, za ktorými sa nachádza niečo tajné, skryté, záhadné? Máte kľúč, môžete vojsť. Možno cítite strach, možno ste nedočkaví alebo vzrušení. Taká tajná záhrada! Bolo by to fantastické! Desať rokov ju nikto nevidel. Aká asi je? 
Mať také niečo iba pre seba, nájsť miesto, kde ste len sami sebou… Pre deti je takéto miesto priam liečivé. Kniha Tajná záhrada je presne o tom, čo lieči. A ešte aj o mnohom inom. 

Príbeh bol prvý krát publikovaný už v roku 1911, čo je z pohľadu aktuálnosti absolútne neuveriteľné. Na moju detskú smolu, nikdy predtým som o knihe nepočula. Netuším, či sme ju mali doma, keď som bola malá, ale rozhodne som ju nečítala. Jej objavenie sa na našom trhu minulý rok bol pre mňa novinkou. 

Budem ale celkom úprimná. Po prvých pár odsekoch som si nebola istá, či knihu s dievčatami dočítame. Úplne otvorene priznávam, že som zostala zhrozená. Prvé riadky pôsobili hrubo, pripadali mi veľmi priame a jednoznačné bez možnosti zaobaliť realitu do farieb, aké by som si pre dievčatá želala. Po očku som sledovala, ako reagujú a text dopĺňala vysvetľovaním. Bolo ale zrejmé, že deti si s realitou poradili a moje obavy sa tak rýchlo vytratili. My dospelí chceme pre deti ideálny svet, bublinu, v ktorej budú v bezpečí. Zdá sa však, že je dôležitejšie ich na svet pripraviť, než ich pred ním chrániť. Deti nemajú s priamosťou a jasným pomenovaním v príbehu problém, narozdiel o nás, dospelých.
Áno, zo začiatku je treba vysvetľovať. Nachádzame sa v období pred viac ako sto rokmi, ľudské dejiny majú vo svojom obsahu aj nelichotivé kapitoly ako napríklad kolonializmus. To ale nezmeníme, môžeme k tomu negatívnemu odvážne pristúpiť a prijať to ako výzvu do budúcnosti (v posledných týždňoch je vo svete badať práve nedostatok takej odvahy – je naozaj jednoduchšie tváriť sa, že zlú minulosť stačí jednoducho odstrániť). Občas sa treba zastaviť aj pri zastaralých slovách, či slovách indického pôvodu. Je potrebné diskutovať o tom, prečo je hlavná hrdinka Mary taká sebecká a necitlivá. Netreba sa toho ale báť, deti sú veľmi chápavé a vnímavé. 

Dobre som ja urobila, že som sa nenechala v úvode odradiť. Je až neuveriteľné, aký mala spisovateľka Frances Hodgson Burnett talent. Príbeh je nadčasový, o tom niet pochýb, ale bude pravdepodobne stále aktuálnejší. Najmä ak vezmeme do úvahy, aké jednoduché je v dnešnom svete cítiť sa osamelo aj v dave, aké ľahké je byť stratený uprostred všetkých vymožeností navigačných prístrojov, koľko ľudí dnes uprednostňuje seba a svoje potreby na úkor iných, koľko málo z nás si uvedomuje hodnotu sveta okolo. Rok 1911 bol v porovnaní s našim svetom malinou. 
To, že je kniha spočiatku taká priama, napomáha výslednému efektu, ktorý so sebou prináša. Myslím, že len tým, keď naozaj uvidíme svet okolo a prejavíme úctu k všetkému živému, dokážeme byť vnútorne šťastní. Potom je už len kúsok k tomu, aby sme mali taký aj život. Šťastie je v príbehu veľmi reálna vec, nie nejaký fiktívny jav. Je uchopiteľné, je dokonca závislé na našej činnosti a je jednoduché. Akým zázrakom môže byť pre život dieťaťa obyčajný malý vtáčik sa u nás doma presviedčame denne. 

Každou kapitolou budú vaše deti zvedavejšie a vy s nimi. Každou prečítanou stránkou budú rozvíjať svoju predstavivosť. Veď otvoriť tajné dvere je vždy dobrodružstvom. V tomto príbehu ale nie je záhada za dverami sama o sebe. Musíte sa na jej kúzle podieľať. Svojim deťom chcem ukázať práve to, že ich svet môže byť nádherný ich vlastným pričinením. 
Príbeh je zároveň pre deti reflexiou hodnôt a toho, čo majú. Sama vidím, že mnohé veci prijímajú naše dievčatá ako bežné. Posledné obdobie nám ale ukázalo, že nič nemusí byť samozrejmé. To, čo máme, si musíme vážiť. Nemyslím len tie hmotné veci. Počas príbehu sme sa s dievčatami často rozprávali o tom, aké strašné to musí byť, keď v rodine niekto chýba, aké ťažké to asi je, keď ste sami, keď možno aj máte všetko a aj napriek tomu sa cítite opustený. Mary to nemá ľahké, že je sebecká a necitlivá totiž vôbec nie je jej vina. No aj napriek tomu v sebe nájde chuť zmeniť sa. V kontraste s láskavým a citlivým Dickonom sa len ukazuje, že šťastie je voľba, rozhodnutie, nie náhoda, ktorú možno po ceste stretnete.

V príbehu je okolitá príroda opísaná tak, že sa máte chuť ísť do Yorkshire ihneď pozrieť. Kus dobrého tamojšieho chleba a čerstvé mlieko cítite aj vo svojom vlastnom bruchu. Príbeh prirodzene vedie k pozorovaniu toho, čo je okolo vás. Často ani nejde o nič výnimočné. Obyčajné puky cibuľovín po zime robia  nesmiernu radosť aj mne.

Zmena u hlavnej hrdinky je zavŕšená, keď dokáže zmeniť nielen seba, ale pomáha k tomu aj ostatným. Dať nádej a pochopenie, ukázať svet a hľadať jeho kúzlo, to je dar, ktorý v sebe všetky deti majú. Pre mňa je toto aj príbeh pre rodičov, s poučením o tom, aby sme v našich deťoch tento dar rozvíjali a pestovali a nie ho pre vlastné predsudky a strachy udusili. 


Rozmýšľala som, čo by som napísala ako hlavný dôvod, prečo knihu čítať spolu s deťmi. Nenašla som jednu vec. Celá je skvelá. Ak chcete, nájdete v nej podnet na štúdium histórie, rozvíja schopnosť kriticky myslieť, upúta vás nádherný opis prírody, rozvíja poznanie kultúr a regionálnych odlišností, ak jej dáte príležitosť, bude skvelou pomôckou k tolerancii a prijímaniu inakosti. Vaše deti v nej možno nájdu toho svojho neobľúbeného spolužiaka a pochopia, že možno ani nie je zlý ako skôr osamelý alebo vystrašený. Môže byť odrazovým mostíkom pre sebapoznanie, pre zistenie toho, že niekedy stačí sa len poobzerať, zastaviť a vnímať svet okolo. 

Keď sme knihu dočítali prvý krát, dlho zostala v mojej hlave. Bála som sa, či ju dievčatá pochopili. Keď som však o pár týždňov riešila, ktorú knihu by sme vybrali do Prečítaného leta, dievčatá jednoznačne navrhli Tajnú záhradu. Vraj je to jedna z najlepších kníh, čo v našej knižnici máme (neskôr bol tento výrok pozmenený, keď k nemu staršia pridala dovetok „najlepšia po Ničneveri“). 
Druhé čítanie absolvovali dievčatá samostatne  a každá si v príbehu našla to svoje obľúbené. Tamarka mi vravela, že si niekedy aj ona pripadá ako škaredá Mary a že je naozaj pravdou, že vtáčiky a príroda jej pomáhajú viac sa tešiť. Terezka sa zas neustále vracia k Dickonovi. Keby sme bývali niekde na samote, bola by presne tým strapatým červenolícim dievčaťom so zvieratkami za pätami.


Je pár kníh, pri ktorých uvažujem o tom, že by som ich raz chcela čítať vnúčatám. Táto je rozhodne medzi nimi. Je to taký ten poklad rodinnej knižnice, ktorý si tam nechávate, lebo si dlho pamätáte, čo vo vás zanechal.

Knihu Tajná záhrada vydal Ikar v roku 2019.

Autorka recenzie je Mirka Trippé. Nájdete ju na blogu Mum Made Homeschool, Instagrame aj Facebooku. Výborne píše o knihách a všeličom inom zo života a učenia detí.