Poznám iba jeden žáner kníh, kde je všetko podriadené dizajnu: galerijné publikácie. Len tu sa stáva, že v prospech dizajnu písma sa čitateľnosť zredukuje na minimum. Určujúce sú estetické kritériá a všetky ostatné pravidlá idú bokom. Nešetrí sa priestorom, materiálom. A presne túto vykalkulovanú elegantnosť serióznych galerijných publikácií má aj Město pro každého, hlavne jeho uhladená textová časť. Obraz chladnej krásy ešte dotvára kriedový papier, na ktorom je knižka vytlačená.
Celkom iným, živelne punkáčskym spôsobom porušujú tradície ilustrátori David Böhm a Jiří Franta (ktorí s Hlavou v hlavě (recenzia tu) povyhrávali všetko, čo sa dalo, a latka bola teda nasadená veľmi vysoko). Na s. 111 napríklad vyrušíte nahnevaného pánka, ktorý si učupený v kríčkoch vykonáva svoju potrebu. Aj na ďalších stranách sa to hemží podobnými nešťastníkmi – bezdomovcami, skupinkami opilcov a delikventov. Výjavy z knižky tak občas pripomínajú hru MikroMakro, město zločinu. V mnohých štvrtiach vidieť chátrajúce budovy, opustené továrne, zdevastované ihriská nelegálne skládky a voľne sa povaľujúce odpadky.
Ťažko si predstaviť väčší kontrast medzi spomínaným uhladeným čistým dizajnom a bláznivými ilustráciami. To je ako keby ste do jednej miestnosti zavreli postaršiu elegantnú dámičku v dostihovom klobúku s nahúleným pubertiakom. A aby bola táto zostava ešte bizarnejšia, pridajte k nim ešte jedného seriózneho vedca, pretože Město pro každého je v prvom rade klasickým (učebnicovým) úvodom do urbanizmu.
Nešlo mi do hlavy, prečo v Labyrinte zvolili takúto nesúrodú kombináciu. Ale nakoniec prečo nie. Je to spojenie nespojiteľného – presne ako v každom živom meste.
Knižná dizajnovka
Dizajn tejto knižky je naozaj premyslený, preto sa k nemu ešte vrátim. Celkom zámerne a veľmi nápadne tu na seba upriamuje pozornosť, analogicky s tendenciou kvalitnej architektúry/urbanizmu priznávať to, čo väčšinou zostáva skryté. Paralelne s tým, ako text vysvetľuje proces vzniku miest, dizajn Města pro každého upozorňuje na proces vlastného vzniku.
Napríklad chrbátik knižky naschvál neprekrýva lepenie na knižnom bloku, takže ho pod obálkou dobre vidieť, rovnako ako krikľavooranžovú niť, ktorou sú stránky zošité. Farba nite mimochodom ladí s farbou zvýraznených blokov textu a titulom knihy na obálke. Neónová oranžová tu má, samozrejme, evokovať mestské neónové pútače. Písmeno M v slove Město zase nápadne pripomína M označujúce zastávky metra.
Ďalšia dizajnérska vec: obsah Města pro každého nie je len chronologickým zoradením jednotlivých kapitol, to by bola nuda. Namiesto toho sú kapitoly usporiadané „kartograficky“ (zanedbaný verejný priestor, industriálne parky, monofunkčné zóny atď.) a obsah tak vytvára mapku mesta.
Ako sa uvažovanie o meste mení v čase
Text rozoberá najväčšie aktuálne problémy miest rozdelené do 14 kapitol. Osamu Okamura v nich približuje, ako sa vyvíjal dobový pohľad na mesto. Riešenia, ktoré dnes jednoznačne považujeme za chybné (napr. výstavba veľkých uniformných sídlisk, predmestí s rodinnými domami alebo iných monofunkčných zón), dávali v čase svojho vzniku zmysel. Okamura zároveň ukazuje, ako sa s takýmito „chybami“ vyrovnáva súčasný urbanizmus: neskrývať, priznávať (pripomínam, že presne toto robí aj dizajn knižky), nebúrať, nadväzovať, vytvárať nadstavbu prispôsobenú súčasným potrebám.
Čo to znamená konkrétne, napríklad v kontexte plánovaného premostenia kritizovanej bratislavskej dopravnej tepny Staromestská? Odpovedá český architekt Josef Pleskot v rozhovore Denníka N:
„Zároveň je dobré si uvedomiť, že tí, ktorí ten zásek do mesta plánovali, neboli úplne hlúpi. I keď to bolo v dobe, na ktorú už radšej nechceme spomínať. Mali by sme z toho vyťažiť maximum. Nielen tvrdiť, že to bolo zlé, že sa to musí odstrániť a urobiť inak. Takto zase len urobíme chyby.
Lepšie je na chyby nadväzovať. Na tom je predsa založený pôvab miest. Mestá sú neustále opravované a zdokonaľované aj korektúrami negatívnych zásahov. Aj Primaciálny palác, v ktorom teraz sedíme, zapôsobil kedysi dávno v existujúcej zástavbe ako bomba. Vznikol a okolie sa mu začalo približovať. Mesto sa teda menilo vplyvom tohto negatívneho zásahu. Rovnako je to aj s tými socialistickými inžinierskymi stavbami. Ja sa snažím nehľadieť na veci negatívne. Všetko sa dá nejakým spôsobom využiť pozitívne a zhodnotiť.“
Odkaz urbanistu Okamuru je teda jasný: dobré mesto je také, ktoré dokáže pružne reagovať na meniace sa potreby obyvateľov. Nevyvíja sa popieraním starého, ale jeho transformáciou. Dobré mesto nevytvára homogénne celky, ale vrstvy a kontrasty. Každá uniformnosť (nielen architektonická, funkčná, ale aj sociálna) mesto zabíja. Inými slovami, živé mesto potrebuje pestrosť – a teda aj imigráciu.
Keďže doteraz som z bratov Okamurovcov poznala len slávnejšieho Tomia, prekvapilo ma, nakoľko je kniha ľavicová. Medzi fanúšikmi týchto bratov asi veľký prienik nebude. :) Česká Wikipédia o Osamuovi píše toto: „Osamu Okamura (* 22. srpna 1973 Tokio, Japonsko) je česko-japonský architekt, bývalý šéfredaktor architektonického časopisu ERA 21 [...]. Od února 2019 působí jako děkan Fakulty umění a architektury Technické univerzity v Liberci. [...] Vystudoval Fakultu architektury ČVUT v Praze a konceptuální tvorbu na AVU. Za návrh vinotéky v Dobřichovicích získal v roce 1999 společně s Danielem Zissem cenu v soutěži Interiér roku.“
Žiadna z nosných myšlienok knihy pre mňa nebola novinkou. Napriek tomu sa mi tento titul dostal hlboko pod kožu. V cudzích obciach si všímam miesta, ktoré nefungujú, a rozmýšľam prečo. A to je aj zámerom autora: vzbudiť v čitateľoch záujem o podobu mesta; v ideálnom prípade ich zatiahnuť aj do aktívnej participácie na jeho vývoji.
Mestské fakty a štatistiky
Údernosť ľavicových myšlienok Osamu Okamura ešte znásobuje fascinujúcimi a často aj alarmujúcimi štatistikami (aj tie sú graficky odlíšené krikľavooranžovou farbou). Škoda len, že kvôli dizajnu nedostali tieto štatistiky väčší priestor. Nie sú tu dokonca uvedené ani žiadne zdroje citovaných štúdií, hoci to by sa dalo elegantne vyriešiť napr. poznámkami na konci knihy.
Tu je zopár zaujímavých faktov, ktoré čitateľom poskytnú predstavu o veľkosti problémov, ktorým mestá čelia:
od roku 2008 viac ako polovica obyvateľov planéty žije v mestách. V dohľadnej budúcnosti (približne od roku 2050) to bude už 75 %. Na Slovensku sme hranicu 50 % prekročili až niekedy teraz, ako sa píše v tomto rozhovore s architektom Žalmanom
v r. 1990 bolo na svete 10 megalopolis (miest s viac ako 10 mil. obyvateľov). Dnes je ich 33, pričom v Európe sú len dve: Moskva a Paríž
v EÚ sa zmenšuje vyše polovica miest. V strednej a východnej Európe je to až 80 % miest
v ČR na sídliskách v čase ich najväčšieho rozmachu žila 1/3 obyvateľov. Dnes je to už len 1/4, v Rusku však až polovica
V ČR na tisíc obyvateľov pripadá 539 áut. V Británii len 471, v Berlíne len 330. V Bratislave alarmujúcich 759.
https://www.cas.sk/clanok/1103492/pocet-vozidiel-v-bratislave-za-20-rokov-rapidne-stupol-pred-hromadnou-dopravou-uprednostnujeme-vlastne-auta/
Na Slovensku máme až 3,4 milióna evidovaných vozidiel.stromy znižujú v lete teplotu v meste až o 5,5°C. Jeden strom odparí počas dňa až 100 litrov vody a svoje okolie tak ochladzuje o 7kW/hodinu. Rovnaký výkon má najvýkonnejšia klimatizačná jednotka pre 3-izbový byt.
14 problémov súčasných miest
Okamura uvádza príklady dobrej (kodanský protipovodňový systém; odstránenie všetkých billboardov v Grenobli; nariadenie, podľa ktorého musí každý nový komerčný projekt v Londýne obsahovať 20 % sociálnych bytov) a zlej praxe (ako extrémne zlyhanie pri výstave sídlisk sa tu spomína košický Luník IX).
Najvypuklejšími problémami sú asi doprava a životné prostredie:
„Nespočet výskumů i poptávka na realitním trhu jasně ukazují, že chceme bydlet v ulicích, kde rostou stromy. Jsme ochotni trávit více času ve veřejném prostoru, v němž se vyskytuje zeleň, protože prostředí je zde příjemnější pro život. Přítomnost stromů zvyšuje atraktivitu lokality a má vliv také na cenu nemovitostí. Na těchto místech jsme ochotni více utrácet, čímž posilujeme místní ekonomiku. Investice do každého stromu se naší ulici nebo městské štvrti několikanásobně vrátí.“
Ani opačný extrém nie je dobrý. Problémy často vznikajú úplne nenápadne, napríklad aj príliš štedrým verejným priestranstvom:
„Příliš mnoho parků v městské zástavbě prodlužuje vzdálenosti. Městu narůstají nároky na dopravu, která zatěžuje rozpočet města i životní prostředí.“
Takéto riedko osídlené mesto tak môže rýchlo skrachovať, ako sa pred pár rokmi stalo Detroitu. Aký je teda ideálny pomer? Verejné plochy (ulice, námestia, parky, ihriská a športoviská) by mali zaberať zhruba 30 % rozlohy mesta.
Model mesta namiesto ilustrácií
Obrazovú časť Města pro každého tvoria ilustrácie a fotografie obrovského modelu mesta. Jeho autori sa nesnažili vytvoriť ilúziu dokonalej kópie mesta. Práve naopak, všetkými možnými prostriedkami túto ilúziu narúšajú: striedaním rôznych výtvarných techník, priznávaním farebnej plastelíny, ktorou v uliciach zafixovali kreslené postavičky a iné nestabilné predmety. Krabice od kuriéra, z ktorých autori vytvorili obytné domy a iné konštrukcie, majú na sebe občas ešte pôvodné nálepky.
A hlavne: fotograf sa nijako nesnažil zakamuflovať, že model mestečka bol postavený v konkrétnej miestnosti. V rohoch fotografií preto vždy vidieť jej interiér so všetkými stoličkami (často aj s nohami sediacich autorov :) ), poličkami, lampami, farbami a všetkým haraburdím, ktoré sa v tomto ateliéri práve nachádzalo. Na jednej z fotiek dokonca v pozadí zahliadnete kostru. :) Všetky tieto veci mohli pohodlne zakryť alebo vyretušovať. Keďže to neurobili, je to nielen ďalšia zo srandičiek dua Böhm-Franta, ale aj seriózny odkaz čitateľovi: mesto vždy vzniká v nejakom kontexte.
Predstavte si, že by ste mohli (museli!) celé mesto beztrestne postriekať graffitmi. Presne takúto veselú úlohu dostali ilustrátori David Böhm a Jiří Franta a poriadne sa pri tom „vyřádili“. Pobavil ma napr. (nenápadný) nápis Bureš je zmrd. Na billboardoch svieti univerzálne platný slogan WE WANT YOUR MONEY, prípadne UTRAŤ VŠE! alebo ZHUBNI, ŽER! PRACUJ UTRÁCEJ! NEPTEJ SE, alebo ešte ZADLUŽ SE NA CELÝ ŽIVOT A KUP SI DŮM, KTERÝ NEPOTŘEBUJEŠ!
Hoci text O. Okamuru je serióznym úvodom do urbanizmu, obrazová časť je v prvom rade skvelá zábava. Ulice města pro každého sú plné čudných postavičiek a ich nedopovedaných príbehov. Nútia vás premýšľať, ako sa tu ocitli, kam majú namierené a či sa tam nakoniec dostanú. Zároveň je model Města pro každého plastickou ukážkou, ako vyzerá mesto bez urbanistického plánovania, vydané napospas bezbrehému kapitalizmu, kde obyvatelia nerozhodujú o ničom.
Komu je kniha Město pro každého určená
Je to náučná kniha pre 2. stupeň ZŠ, YA aj dospelých, ktorí sa chcú niečo dozvedieť o urbanizme. Je to zbierka skvelých ilustrácií pre staršie deti s fantáziou, ktoré dokážu prijať ilustrátormi ponúkanú hru na domýšľanie príbehov ľudí v uliciach (ideálne ako celorodinná aktivita). Je to zberateľský kúsok pre všetkých, ktorí vedia oceniť dobrý dizajn.
Tak ako väčšina titulov zo skvelého českého vydavateľstva Labyrint, ani tento nemá vopred presne stanovené použitie. Všetko záleží len na čitateľovi. Táto knižka bude tým, čo si z nej sami urobíte.
Osamu Okamura: Město pro každého
ilustrácie: David Böhm a Jiří Franta
vydal: Labyrint, 2021
Recenziu pre Prečítané leto napísala Mira B. z blogu O detských knihách.
