Knižka naviac: Noha k nohe

Pisoár, vložky do topánok a čo sa z nich dá vyveštiť

Od čias Duchampovho pisoáru už prešli veky. Kedysi revolučná myšlienka, že umením môže byť čokoľvek, trebárs aj ten pisoár, je dnes všeobecne prijímaná. Z vtedy novátorskej tézy, že umenie nemusí mať estetické kvality, sa stala norma. Kniha Noha k nohe mi pripomenula, akú silu mali tieto tvrdenia v dobe svojho vzniku.

Dve vložky do topánok na obálke detskej knihy sú dnes rovnako trúfalé ako voľakedy Duchampove exponáty. Absolútne rezignovať na estetické očakávania čitateľov, to chcelo naozaj odvážneho vydavateľa. Vitajte v konceptuálnom umení.

Čo sa ešte dá vyčítať zo skromnej obálky? Titul je vytlačený na nálepke (narážka na obalový marketing?). Ak sa autori dokážu takto vyhrať s každým detailom, je to záruka kvalitnej knihy. Použitý font, ten istý, ktorý Dezider Tóth používa na svojich doskách, naznačuje, že ilustrátor detské publikum nepodceňuje, a aj v tvorbe preň dokáže uplatniť svoje umelecké postupy. Dve šnúrkou zošité vložky (menšia je Tóthova, Klimáček má obrovskú nohu) ešte prezrádzajú, že ani jeden z autorov tu nie je do počtu. Obrazová aj textová časť sú v rovnováhe.

Najodvážnejšia a najlepšia slovenská kniha pre deti

Toto všetko vydedukujete len z pohľadu na obálku! Keď som Nohu k nohe objavila, rovno som kúpila dva kusy. Hviezdne mená Klimáček/Tóth (pseudonym Monogramista T.D vznikol trochu neskôr) boli pre mňa zárukou kvality. A autori nesklamali. Pre mňa najodvážnejšia a najlepšia slovenská kniha pre deti.

Pripomenula mi skvelé dvojičky Takto vidím a Takto počujem od ukrajinského dua Romanyšyn/Lesiv. Aj Klimáček s Tóthom krúžia okolo jednej témy (nohy, stopy, šľapaje, odtlačky). Nejdú však na to vedecky, poučne, ale vymýšľajú si všelijaké vtipné hry, básničky, obrazy, minipoviedky. V zmysle hesla „umením je všetko, čo umelec vyhlási za umenie“ púšťajú svoju fantáziu na špacír. A vy pri čítaní zisťujete, že podobnými „umeleckými“ nápadmi sršia vaše deti každý deň. Noha k nohe ja fantastické prepojenie sveta konceptuálneho umenia s vesmírom detských hier. Preto bola táto kniha v roku 2004 poľskými kritikmi zaradená do Kánonu 50 najlepších detských kníh sveta (!!!).

Pán Aurel zanecháva stopy tam, kde bol šťastný

Moje deti sa v tomto s akademikmi zhodnú. Keď sa veľké sklamanie z toho, že sme knižku dočítali do konca, musí ihneď kompenzovať čítaním odznova, viem, že tento kúsok nezapadne na poličke prachom. Deti, naladené na rovnakú bláznivú strunu ako Klimáček s Tóthom, si doma samy od seba skúšajú všetky možné aktivity z knihy. Zanechávajú po sebe kriedové stopy podľa vzoru pána Aurela. Ten si obkresľuje nohy farebnými kriedami na miestach, kde sa cíti dobre (trochu to pripomína kamienkový projekt Petra Rollera). Vyskúšať si chceli aj vaňové moria: čierne sa vyrába tak, že do vane sa kvapne kvapka tušu. More v noci: vypnete svetlo v kúpeľni.

Mikropoviedku Zločin v šatníku sme museli čítať niekoľkokrát:

Pán Miroslav si večer do šatníka zavesil košeľu. Potom si umyl zuby, dal si praženicu, opäť si umyl zuby a šiel spať. Ráno otvoril skriňu a zhíkol od hrôzy.

Takto: „Híííí!“

Z košele mu zostal iba golier! Ani rukáv, ani nič, iba 6 gombíkov na zemi a na vešiaku golier. Rýchlo na seba nahádzal šaty a a bežal z bytu von. Vtedy spoza skrine vykukli mole a poďho za ním. Celý kŕdeľ! Čo kŕdeľ… stádo! Celý húf… celý roj, fuj, ako sa to povie, keď je molí veľa? Molí roj? Molie mračno? Uff. Neviem, skrátka všetky mole sa za ním pustili!

Boli od večera veľmi hladné, košeľu mali ako predjedlo. Tak hneď ochutnali jeho šaty. Pán Miroslav beží dole, za ním letia hladné mole. Na deviatom poschodí mal ešte kabát. Na šiestom mu z neho ostali len vrecká a nálepka: ODEVNÉ ZÁVODY TRENČÍN. Šál mu zožrali na 7. poschodí. Práve keď schádzal na prízemie, dojedali mu tielko. Za Miroslavom sa len tak prášilo, odletovali nitky, poletovali mole, hore aj dole. S výkrikom „Bratia! Mole nám žerú kabáty a my nič nerobíme! Bratia, zobuďte sa!“ rozbehol sa do drogérie kúpiť nejaký prostriedok.

Kričal: „Chémiu na vás, vy jeden hmyz!“

Medzitým mu mole zjedli nohavice po koleno. Čata molí č. 3 mu sústavne likvidovala ľavú froté ponožku. Pravú si našťastie zabudol obuť, keď sa ponáhľal.

Mole mľaskali, šaty praskali. Miroslav bežal! K drogérii mu zostávalo už iba 100 metrov! 100 metrov, keď tu zrazu… nie! No toto! Fíha. Tu radšej skončím túto rozprávku.

Pán Miroslav mal totiž na sebe už iba oranžové trenírky! A mole stále pracovali, šaty skracovali…

Nie, nie, končím.

BRATIA, ZOBUĎME SA! MOLE NÁM ŽERÚ KABÁTY A MY NIČ NE

R

O

B

Í

M

E

!“

Nasleduje Dur-moľová symfónia pre pár tlieskajúcich rúk. 🙂

Čo robia topánky v noci

Veľký úspech tiež mala rozprávka o polnočnom šuchote, ktorý každú noc vydávajú topánky, keď sa samy vyberajú preskúmať cestu na nasledujúci deň. Páčilo sa aj rozprávanie o pánovi Viliamovi, ktorý mal nerovnako veľké nohy. Keď vykročil tou menšou, detskou, robil samé bláznivé veci. Keď vykročil väčšou, správal sa ako seriózny dospelák.

Ako dlho sa dá hrať s takou banálnou témou ako stopy? Celú knižku :). Autorská dvojica vytvorila dokonca aj vydarený optický klam! Ich tvorivosť je nekonečná. Koncept, kaligramy (grafické básne), metafory, vtipné rýmy – takú koncentráciu rôznych umeleckých prostriedkov som v detskej knihe ešte nevidela.

Už som spomínala, že som si kúpila rovno dva exempláre. Jeden bol pre dospelú kamarátku, ktorá nemá deti, ale obdivuje prácu Monogramistu T.D. Hoci Noha k nohe je v prvom rade hravá a nie je to žiadna ťažko uchopiteľná elitárska záležitosť, nájdete tu omnoho viac než len bláznivé detské hry. Mnohé z kapitoliek zaujmú aj rodičov. Niektoré pasáže sú určené iba im. Napríklad narážky na tvorbu iných umelcov (Jiří Kolář, Vladimír Boudník (Hrabalov Něžný barbar) alebo Otis Laubert).

Noha k nohe
___

Kliknite si.

Kniha Noha k nohe vyšla vo vydavateľstve O.K.O. v roku 2005 ako druhé, prepracované vydanie (prvé vydanie Hevi v roku 1996). Český preklad vydalo vydavateľstvo Labyrint. Slovenskú verziu si môžete kúpiť na tomto linku, a kúpou podoporíte blog O detských knihách. Ďakujeme.

Projekt Prečítané leto nie je zaviazaný ku žiadnej spolupráci a knihy v ňom odporúčame skutočne iba na základe nášho vlastného zváženia.