Príbeh Anny

Anna: príbeh o klíme a životnom prostredí

Niektoré knihy treba čítať v pravý čas. Napríklad Silu od Naomi Alderman (dospelým) odporúčam na zimné mesiace, keď vám medzi prstami diabolsky preskakujú iskričky statickej elektriny. No a Anna od Josteina Gaardera akoby bola napísaná pre rok 2019.

V čase, keď píšem túto recenziu, sa v novinách objavilo hneď niekoľko apokalyptických titulkov:

Realita sa začína nepríjemne podobať na dystópiu Anna, ktorú napísal slávny Jostein Gaarder v roku 2013. Viaceré mestá vyhlásili tento rok stav klimatickej núdze. Varovania vedcov už nie sú len znepokojujúce, ale tnú do živého. Napĺňajú sa tie horšie scenáre ich predpovedí. Nielenže sme poslednou generáciou, ktorá s klímou môže niečo urobiť, ale máme na to už len veľmi málo času.

Začína ísť do tuhého.

A enviro hnutie tento rok dostalo tvár: nahnevanú a odhodlanú Grétu (David Attenborough nebol taký presvedčivý, lebo jeho generáciu klimatické zmeny až tak nezasiahnu). Keď si čítate Annu, nemôžete si hlavnú hrdinku nepredstavovať ako Grétu. Mladučká, ešte dieťa, ale svojou odhodlanosťou dokáže pohnúť svetom. Spája ich aj jasné posolstvo: v tomto bode už nezáleží na ničom inom, len na boji proti eskalácii tejto krízy.

Gaardera pozná asi každý ako autora Sofiinho sveta (pre mňa kniha storočia v kategórii 10 – 15) alebo Vianočného mystéria. Okrem toho mu u nás vyšla Knižka otázok (námety na filozofovanie bez odpovedí), Anton a Jonatán (o smrti) a Pomarančové dievča (o láske, živote a opäť o smrti). Ani v Anne nezostal Gaarder nič dlžný svojej povesti a včlenil sem niekoľko zaujímavých esejistických úvah:

  • Ľudská povaha sa vyznačuje všeobecnými schopnosťami orientovať sa horizontálne. Vždy sme sa usilovali pohľadom zbadať možné nebezpečenstvá a možnú korisť. Je pre nás prirodzené, že chránime sami seba a svojich najbližších. Nemáme však prirodzený sklon chrániť svojich potomkov ani chrániť iné druhy, iba vlastný.
  • Ako živé bytosti máme vo svojej povahe hlboko zakorenenú snahu uprednostňovať vlastné gény. Nemáme však vrodenú schopnosť chrániť svoje gény vo štvrtej alebo ôsmej generácii. To je niečo, čo si musíme osvojiť. Musíme sa to naučiť rovnako, ako sme sa museli naučiť celý zoznam ľudských práv.
  • Odkedy sme vznikli v Afrike, bojovali sme tvrdý boj za to, aby aby náš konár neodsekli zo stromu vývoja. A ten boj sa skončil dobre, pretože sme ešte vždy tu. Človek ako živočíšny druh bol natoľko úspešný, že že ohrozil podstatu svojho vlastného života. Boli sme takí úspešní, že že ohrozujeme životné podmienky všetkých ostatných druhov.
  • Pre hravého, vynachádzavého a márnomyseľného primáta môže byť ľahké zabudnúť, že koniec koncov aj on je súčasťou prírody. Nie sme však natoľko hraví a márnomyseľní, že zábava je pre nás dôležitejšia ako zodpovednosť za budúcnosť prírody?
  • Ak by sme mali zachrániť biologickú rozmanitosť na tejto planéte, bude si to vyžadovať kopernikovský obrat v myslení. Rovnako naivné, ako bolo veriť, že všetky nebeské telesá krúžia okolo našej zemegule, je žiť, akoby sa všetko krútilo okolo našej súčasnosti. Doba, v ktorej žijeme, však nemá väčší význam ako doby, ktoré prídu.

Dej sa čiastočne odohráva v roku 2082, keď sa Zem zmenila na nepoznanie. Sneh už nie je samozrejmosťou ani v blízkosti polárneho kruhu (súvislosť s tohtotýždňovou témou). Mnohé oblasti sú neobývateľné, na planéte žije už len miliarda ľudí a ostatní často trpia biedou. Vyhynuli včely a ľudia musia opeľovať rastliny ručne. Pri všeobecnom nedostatku jedál sa varia hlavne syntetické jedlá. Minuli sa všetky zásoby ropy, plynu a uhlia a klimatický vývoj prekonal niekoľko prahov, z ktorých už niet cesty späť. Vyhynuli celé biotopy a s nimi aj väčšina fauny a flóry (Greenpeace túto apokalypsu nakódoval vo vlastnej verzii FaceApp o starnutí planéty).

Obálka Anny v origináli

16-ročná Nova, ktorá zdedila zdevastované životné prostredie, vyčíta v roku 2082 svojej prastarej mame Anne, čo spôsobila jej (naša!) generácia. Nova/Anna sa pomocou zázračného Aladinovho prsteňa vráti do čias, keď príroda ešte len stála pred kolapsom a svet tak dostal novú šancu. Nova/Anna vie, aká budúcnosť čaká našu planétu, ak sa jej nepodarí zvrátiť vývoj. Osud Zeme je v jej rukách. Ako si s tým poradí?

Blížiaci sa kolaps planéty si vyžaduje rýchle riešenia a ponáhľal sa asi aj Gaarder, keď písal Annu. Nie je to žiadny literárny skvost. Podľa môjho názoru zbytočné rozmazávanie magickej stránky príbehu uškodilo, obralo ho o časť sugestívnosti. Dialógy, postavy ani dej nie sú veľmi presvedčivé. Nápady, ktorými chce Nova/Anna spolu s priateľom Jonasom zachrániť svet, sú zúfalo naivné. Love story je do deja zakomponovaná asi len preto, aby boli pri záchrane životného prostredia zastúpené obe pohlavia. Najpôsobivejšia časť príbehu, dystópia z roku 2082, nedostala veľa priestoru.

Napriek všetkému knihu vrelo odporúčam každému od 10 do 16 rokov. Nie pre jej umelecké kvality, ale pre sugestívnosť, s akou dokázal autor túto tému spracovať. Vychádzajúc z psychológie človeka tvrdí, že boj proti klimatickým zmenám musí byť založený na empatii: „Musíme sa naučiť predstavovať si svojich potomkov, mali by sme lepšie precítiť blízkosť tých, ktorí zdedia Zem po nás.“

Je naozaj pôsobivé čítať, ako si Nova v roku 2082 vyhľadáva internetové články z našej doby a hnevá sa: vedeli sme, že sa blíži katastrofa, a predsa sme jej nezabránili! Keď si na jej mieste predstavíte svoje deti, budete presne vedieť, čo vám budú v dospelosti vyčítať. Dajme budúcim generáciám slovo ešte predtým, než sa planéta bez Aladinovho prsteňa nebude dať zachrániť.

___

Autorka recenzie je Mira z blogu O detských knihách.

Kliknite si!